Mapa - Vlcie Udolie
Poľovnícke združenie
PZ Vlčie údolie
Soboš 30
090 42 Okrúhle
IČO: 42 339 430

Z poľovníckej kapsy Rudo Móric

Na letné prázdniny Vám doporučujem prečítať si výbornú knihu od Ruda Mórica „ Z Poľovníckej Kapsy“. Verím, že príbehy v nej obsiahnuté Vás určite zaujmú a pri čítaní si budete i doma vychutnávať atmosféru lesa či posedenia na postriežke. Na poslednej prázdninovej vychádzke pri opekačke si spolu porozprávame o Vašich dojmoch z tejto knižky.

Horár ujo Bohdan, človek srdečný, dobre pozná prírodu, život zvierat. Za pochôdzky horou so svojim spoločníkom vše si spomenie, čo v hore zažil s lesnou zverou. Vtedy siahne do kapsy svojich poľovníckych skúseností a živo, farbisto i výstižne vyrozpráva príhody o líške mudráčke, o lesnom sedmospáčovi, o prefíkanej vrane a iných obyvateľoch lesov a polí. Utešene opisuje krásu prírody, slovenských hôr.

Ujo Bohdan sa raz v máji vybral poobzerať si novovysadené miesta. Vkročil do jedliny a videl zabitú jelenicu a vedľa nej mláďa, ktoré veľmi pišťalo. Laň bola strelená do brucha. Ujo Bohdan zobral mláďa do náručia, lebo ho chcel odniesť a nakŕmiť. Doniesol ho domov, do horárne, kde sa mu najviac tešili deti. Nalial do fľaše mlieka, dal na ňu cumlík. Jelenča len pilo a pilo. Dali mu meno Peťko. Peťko rýchlo rástol. Bol veľmi smelý, občas si zabehol aj do kuchyne. Peťko sa skamarátil s poľovníckym psom Jeríkom. Mal veľmi rád tabak. Parožie mu silnelo a Peťko bol naň hrdý. Na jeseň tretieho roku začal byť výbojný. Do všetkého sa púšťal parohmi, a to preto, že sa blížila ruja. Jedného dňa sa Peťko z lesného túlania nevrátil. Ujo Bohdan ho všade hľadal. Jeden horár ho raz videl a povedal to ujovi Bohdanovi. Ten si myslel, že sa po ruji vráti, ale nevrátil sa. Raz v lete bol ujo Bohdan na prechádzke v lese. Stretol jeleňa. Bol to Peťko. Ponúkol mu skromný obed - chlieb. Peťko ho zožral a zberal sa preč. Ujo na neho kričal, aby sa vrátil, ale Peťko si pyšne niesol parohy a vzďaľoval sa preč. Odvtedy ho ujo Bohdan nevidel.

"Jedného dňa na ceste na lov nás prenasledovala straka. Vyspevovala a škriekala na celý les. Tak som zložil pušku a bum, ešte sa trepala na zemi, keď sme usudzovali, aká je krásna, aké má pekné pierka. Veď by odplašila všetku zver! V ten deň sme boli svedkami zápasu dvoch krásnych dospelých jeleňov na lúke. Po pol hodine zápasenia zranený slabší jedinec odbehol do lesa a víťaz sa majestátne chválil so svojim parožím na lúke. Dal som mu ranu do hrude. Stál nehybne asi minútu, kým padol. Ešte som nikdy predtým nič také nevidel, bol nádherný." čítal som to už dávno, toto si z toho pamätám, bolo mi zle.

V piatok pred Mitrom, sviatkom to všetkých bačov, valachov a ovčiarov, teda 22. 10. 2010 sa podaril členovi Poľovníckeho združenia Torysa Medzibrod Julkovi Haviarovi – Cájovi ďalší zo životných úspechov. Veď bodaj by nie. Už dávno sa zastrájal, že kašle na krčmu, tipovanie a iné jeho svetské pokušenia a ide sa vážne venovať poľovačke. Pred dvoma rokmi si na Strmých báňoch za týmto účelom zriadil i posed s vnadiskom, aby mal diviaky istie. Tie ho však vždy zavetrili skôr, ako vyšli z hory a aj hodinu istili na mieste bez šuchnutia. Potom sa jednoducho pobrali preč a Julko vyšiel naprázdno. Keď sa mu aj podarilo niečo z diviakov uloviť na iných miestach, nebolo to nič svetaborné a Mišo Huťka Palingáč si ho doberal, keď sa jemu podaril úlovok: „Julko poď sa pozrieť ako má vyzerať diviak“. Vytrvalosť je dobrá vlastnosť a trochu striedmosti v hýrení prinieslo svoje ovocie. Ten deň si dobre pamätám. V Podkoniciach strelili vlka, do rána tam vedľa košiara vlky strhli ovcu a od obeda sa schádzali na salaši Pod horou ovčiari na oslavu Mitra. Večer sme boli pozvaní na chatu na Torysu. Ženy chodili jazyke popásť aj von a vždy počuli nejaké výstrelyTo sme už tušili, že budú nasledovať telefonáty. A za chvíľu sa ozval akurát mne Julko, že nak sa príde Palingáč pozrieť, ako má vyzerať diviak. Mišo išiel ošacovať úlovok, ja som si to nechal. na nasledujúci deň, keď na Cájovie dvore bolo chlapov ako za povstania, diviak ako svet a pre fotodokumentáciu sme ho aj z márou zvesili a potom zase zavesili. Podľa strelcových slov kanecpri krásnom mesiaci vyšiel zospodu spod cesty. Najskôr ani Július nevedel, čo to presne je a či to náhodou nie je medveď. Ešteže mal so sebou poľovníckeho sprievodcu Jozefa Haviara – Dráčika, ktorý kanca jasne rozpoznal a Julko zavŕšil jeho život pohotovým výstrelom. Diviak však zmizol v tme. Takéto dohľadávanie nie je sranda, preto sa Julko poistil dohodou so sprievodcom, že ak sa mu niečo stane, postará sa o jeho Martušku. Pre Dráčika to problém nebol, veď aj on má Martušku, čiže keby vo sne myslel aj na inú, nebodaj spomenul jej meno, všetko by sedelo. Určite veľkú radosť z úlovku mala aj Júliusova žena, ktorá len z okna vykúkala, a pozerala sa, aký bordel to na dvore robia tí poľovníci. Diviak vážil zhruba 150 kg, koža bola nádherná, ale kly nemal veľké. Mastný bol ako brav, veď nakrájali z neho za dva hrnce masti. Pri rozoberaní pomáhal hlavne Jožko Haviar a Marian Hrnčiarik a na úctu spravili, ako sa na zabíjačke patrí, aj krvavô mäso..